Smejem sa a plačem, Práca 2002

„Život, keď sa vydarí, začína ráno svitaním…“ Tieto krásne jednoduché a jednoducho krásne verše sú úryvkom z textu k piesni Znamenie rýb, ktorá otvára debutový album speváčky Aleny Čermákovej. Šansóny a iné piesne – tak znie aj jeho názov. Dokončený bol len nedávno, krst mal na pôde Slovenského rozhlasu. Slávnostnú atmosféru sprievodného koncertu umocnili vzácni krstní rodičia – žijúca legenda československého šansónu pani Hana Hegerová a hlasový pedagóg František Tugendlieb. Hudobnú stránku albumu má na svedomí Alenin hudobný, ale aj životný partner – skladateľ Ivan Čermák. Ako ich „šansónové dieťa“ prichádzalo na svet, sa dozviete z nasledujúcich riadkov…

Šansón nie je len hudobnou a speváckou, ale aj osobnou výpoveďou jeho interpreta. Ako z tohto pohľadu vnímate slová o tom, že vydarený život sa začína ranným svitaním?
Tento text Stanislava Bellana považujem za svoje osobné motto. Aj keď on možno vôbec netušil, že takto rozmýšľam… Ale človeku na to, aby mohol žiť, niekedy skutočne stačí tak málo…

Spievate aj o tom, že čas zabíjate snívaním… Každý človek určite sníva o tom, aby svoj život mohol nazvať „šťastným“. O čom snívate vy? Kedy zažívate ten svoj pocit šťastia?
Keď som mala 5 rokov, snívala som o tom, že budem speváčka – a ten sen sa mi, zdá sa, splnil… Ale splnili sa mi viaceré túžby, mám dvoch synov, manžela a moje prvé CD, ktoré považujem za naše ďalšie vytúžené dieťa!

Váš prvý album vznikal na dnešné pomery neobvykle dlhý čas…
Odpovedá Ivan Čermák: Rodil sa skoro sedem rokov. Prvé texty sme „spracúvali“ už okolo roku 1995. Ale vtedy sme nezačínali tvoriť s nejakým konkrétnym zámerom alebo predstavou. Chceli sme len robiť hudbu tak, ako sme ju cítili. Nechali sme sa inšpirovať samotným textami a snažili sme sa obohatiť ich hudobnou atmosférou, „posunúť“ ich niekam ďalej… Postupne sme oslovili Stanislava Bellana, Scarlett Čanakyovú a Petra Uličného. Album sme nahrávali so skutočne elitnými slovenskými hudobníkmi. Výsledok nech posúdia poslucháči. Myslím, že každý zo spomenutých tvorcov prispel k hudobno – dramaturgickej skladbe nášho albumu niečím svojským.“

Sú vám niektoré texty osobitne blízke?
Musím povedať, že ma mimoriadne zaujal napríklad text Petra Uličného láska v pokročilom veku. Priznám sa, že čo sa týka témy, ešte som sa v našej hudbe s niečím podobným nestretla. Autor v ňom vyjadruje úžasnú úctu k žene, ktorá už má istý vek, a uisťuje ju, že aj ona má právo na lásku, aj ona je stále krásna a príťažlivá… Veľmi sa teším, keď budem túto pieseň spievať o dvadsať alebo tridsať rokov a stále bude dozrievať.

Ivan Čermák.: „Zaujímavý osud má i text „Nedeľa“. Peter ho pôvodne napísal pre Jara Filipa, ale zdalo sa mu, že práve Alenke by veľmi dobre „sadol“. Sľúbil nám, že Jarovi, ktorý s ním zatiaľ konktréne nerobil, zatelefonuje a poprosí ho, aby nám ho prepustil. Žiaľ, jeho číslo vytočil len pár minút po tom, ako Jaro zomrel… Aj taký je život.“

Vráťme sa k vašej hudobno – rodinnej spolupráci. Určite sa váš súkromný vzťah premieta aj do vzťahu pracovného…
Nikdy sme sa nesnažili nejakým spôsobom zdôrazňovať a vynášať do sveta to, že sme manželia. V tomto zmysle je určite pozitívom, že sa s Ivanom veľmi dobre poznáme a do našich piesní sa tým pádom dostávajú aj tie psychické spodné prúdy, ktoré by „cudzí“ človek asi ťažko dokázal v tom druhom nájsť. Ale na druhej strane sa snažíme, aby sa hudobný a súkromný život navzájom príliš neovplyvňovali.

Obaja ste umelecké duše, ale aj život umelcov musí niekedy zájsť do pragmatickej roviny. Kto z vás je ten, čo umenie občas „udrží pri zemi“?
Ivan: „Myslím, že obaja máme tieto dve polohy v sebe akosi vyvážené. Sme síce veľkí rojkovia, ale vždy sa snažíme neskĺznuť do extrému a dostať sa do nejakých reálnych a pevných koľají.“

Šansón ako spevácky žáner by sa dal poňať aj ako určitá osobná výpoveď interpreta…
Ivan: „Naša spolupráca spočíva v tom, že je ako skladateľ na vybraný text len načrtnem „záchytné“ hudobné body, vytvorím určitú atmosféru a ostatné už interpret vypovie sám za seba. Samozrejme, inak vyzerá interpretácia vtedy, keď ide o známe svetové šansóny. My sa ale venujeme výhradne našej pôvodnej piesni.“

Takéto „nepreberanie“ je však dnes v oblasti populárnej hudby takmer raritou…
Ivan: „Preberanie alebo prerábanie starých známych hitov nás neláka. Povedali sme si, že chceme robiť niečo naše, hovoriť len za seba. Šansón je naozaj osobná umelecká výpoveď.“

Priznám sa, že ma dosť prekvapila príjemná atmosféra, ktorá na mňa z vašich piesní dýchla. Aj keď sú na vašom albume zastúpené nálady rôzneho druhu, neskĺzate, ako mnohí iní umelci, do nejakej depresívno – vážnej roviny, ani sa nesťažujete na ten dnešný zlý svet…
Život je predsa tak isto plač, ako aj smiech! Aj v umení mám rada takéto kontrapunkty. Smejem sa a vzápätí plačem… Vtedy som absolútne očistená a ľahšie sa mi ide ďalej! Určite ma takáto katarzia obohacuje. A vycíti to aj poslucháč.

Takže sú vám bližšie kontrapunktické variácie než harmonický súzvuk?
Ivan: „Ja to vnímam podľa momentálnej nálady. Ale v súkromnom živote predsa len radšej uprednostním harmóniu…“

V poslednej dobe vás najviac zamestnávala práca na novom albume, ale určite sa profesionálne venujete aj iným veciam…
Ivan: „Ako skladateľ robím najmä hudbu k filmom, rozprávkam a podieľam sa na rôznych projektoch. Z posledných sú to napríklad historické piesne o Radničke – bratislavskej kaviarni, kde hostí obsluhujú postihnuté deti.“
Mňa neopustili ambície ani v oblasti réžie a intenzívne sa venujem pedagogike spevu. Je skutočne veľa oblastí, v ktorých sa cítim dobre a rada by som sa im venovala. Aj keď sa hovorí, že keď človek nerobí jednu vec poriadne, nerobí poriadne vlastne nič… ja však cítim, že všetky moje aktivity sa svojím spôsobom prelínajú a navzájom dopĺňajú. Réžia, dramaturgia, spievanie, hudobná pedagogika – to všetko akoby prestavovalo jednu tvorivú oblasť. Ale uvedomila som si, že pre mňa je tým najpríjemnejším vyjadrovaním spev. Piesňami sa ľuďom prihováram najradšej. V ostatných oblastiach to nechávam na prirodzený vývin – čo ten život prinesie…

Je naozaj zaujímavé, ako ste sa z pozície režiséra a pedagóga – teda človeka v úzadí – preniesli až na javisko…
Zrejme vo mne driemali obe polohy – interpretačná aj tá nenápadná pozorovateľská! Rada sa ľuďom „predvediem“ na pódiu, ale ako hlasový pedagóg zostávam kdesi za rohom a pozorujem výkony a úspechy svojich žiakov…

11. júna ste obaja oficiálne predviedli poslucháčom váš nový album. Aké bolo krstenie?
Krstnými rodičmi boli pani Hana Hegerová a pán František Tugendlieb, ktorých si nesmierne vážim a bolo pre mňa veľkou cťou, že práve oni sa zhostili tejto úlohy. Obaja sú mojou srdcovou záležitosťou a nesmierne ma na mojej ceste za šansónom ovplyvnili. Ale naše piesne nie sú úplne jednoznačné šansóny. Sú to príbehy, ktoré vyjadrujú určite pocity a nálady…
Ivan.: „A ktoré sú interpretované inak ako bežná populárna hudba, je pravda, že naša interpretácia ich posúva niekde smerom ku klasickému šansónu, ale my to tak jednoznačne necítime.“

Kam chodievate po inšpiráciu?
Ivan: „Ja pre ňu nechodím nikam! Inšpirujem sa len nejakou náladou, pocitom, ale ničím konkrétnym…“

Ivan nepočúva nič, ja zase všetko… Ale hudbu vyhľadávam preto, lebo ju milujem a v s poločnosti tónov sa cítim dobre. Rozhodne nie preto, aby som sa na niekoho zo spevákov mohla podobať…

Váš prvý album prichádzal na svet takmer sedem rokov. V živote človeka každých sedem rokov údajne predstavuje určitý prelom. Znamená to azda, že o ďalších sedem rokov sa môžeme tešiť na ďalší takýto hudobný pozdrav?
Ivan: „Nuž, hovorí sa , že človek každých sedem rokov prezlieka kožu, takže uvidíme… Možno, že o tých sedem rokov sa už Alenka bude venovať úplne inému žánru – napríklad danceflooru?!“