Práca - Keď mala Alena dvadsať... (2001)
Keď mala Alena dvadsať, ktosi sa jej snažil nahovoriť, že jej nikdy nebudú patriť veľké pódiá. Teraz, o niekoľko rokov, je sama sebou a podobnými tvrdeniami sa netrápi. Chce smerovať k ľudským príbehom a sama je prekvapená, že jej piesne ľudia označujú ako šansón. Hoci sa tohto označenia trochu bojí, ťažko by ste v tomto hudobnom žánri hľadali presvedčivejšieho človeka. Speváčka, hlasová pedagogička a režisérka dokumentárnych filmov Alena Čermáková si vás okamžite získa – svojím hlasom, textami, šarmom, srdcom a prístupom k životu.
Šansón nie je jednoduchý hudobný žáner. Musí naň spevák dozrieť?
Život ľudí okolo nás, to je šansón sám. Nedá sa k nemu dospieť. Človek nemusí byť nutne sociálny prípad, nemusí byť na okraji spoločnosti, aby mohol spievať šansón. Musí sa však narodiť so schopnosťou byť empatický, počúvať príbehy iných, ponúkať im cez pieseň východiská a milovať život. Vo výslednej podobe je šansón niečím veľmi emotívnym, ale na to, aby sa vydaril, je potrebná dávka racionality. Spevák musí vedieť, ako tému piesne podať tak, aby ľudí oslovila.
Túto schopnosť by mal mať nielen spevák, ale zrejme aj jeho textár. Kto píše piesne tebe?
Peter Uličný, ScarletteČenakyová a Stano Belán.
Môžeš sa s ich textami dostatočne stotožniť?
Doteraz mi nikto neušil text úplne na telo. Najmä muži hovoria, že sa nedokážu vtesnať do myslenia a cítenia ženy, a preto píšu piesne viac pre seba, alebo pre akéhosi všeobecného človeka. V každom ich texte, príbehu sa však dokážem aspoň trochu nájsť, alebo v ňom nájdem niekoho z mojich blízkych. Väčšinou spievam o bežných ľudských témach – o rozchode, samote, hľadaní šťastia, lásky… Zdá sa mi, že to, čo spievam, som sama prežila.
V jednej piesni spievaš aj o láske v pokročilom veku… Vieš si predstaviť, ako by si ju prežívala ty?
V tejto piesni sa spieva: keď ju vlastne nečakáš, zrazu je tu, zo žien sú zase dievčatá – tak chutí láska v pokročilom veku… Žena, ktorá celý život striedala partnerov, bude v takej chvíli asi stúpať schodiskom minaretu ako zmyslov zbavená. Ja som skôr nostalgický typ. Spievam napríklad o päťdesiatničke, ktorá dvadsať rokov žila s jedným mužom a teraz ostala sama a sklamaná. O žene, ktorá je zaťažená skúsenosťou, bolestivým rozchodom. Ju už ťažko niekto presvedčí, že je krásna a môže byť ešte bezhranične šťastná… Preto túto pieseň spievam s takým malým smútkom v duši.
Aby bola pieseň presvedčivá, text musí byť v súzvuku s hudbou. Autorom hudby tvojich piesní je Ivan Čermák, tvoj manžel. Je výborné, že môžete tvoriť spolu.
Vždy sú prvé texty. Ivan si pri nich niečo predstaví a obyčajne nahodí nejakú náladu. Mne sa v nej zapáči istý fragment, rozviniem ho, náladu posuniem ďalej. Takto sa striedajú naše nápady, kým Ivan nedotiahne melódiu do konca. Stačí len, aby som mu vysvetlila, ako chápem text piesne a čo pri ňom cítim.
Ivan je známy aj ako autor filmovej hudby (napr. Hana a jej bratia, rež. V. Adásek) divadelnej, scénickej hudby a hudby pre deti (Paťa pátra). Ako by si ho charakterizovala?
Ivan je samouk. Je to človek, ktorý len veľmi ťažko podlieha hudobným trendom. Môžeme povedať, že ho v podstate vôbec nezaujímajú. Dokonca hudbu ani veľmi často nepočúva. Hoci je v hudbe veľmi vzdelaný, pri tvorení s ňou nekalkuluje. Je melancholicko-romantický, dôležité sú preňho predovšetkým pocity. Často som prekvapená, ako sa dokáže vcítiť do ženskej duše, a aj do tej mojej. V jeho citlivých, melancholických melódiách je vždy závan mojej skrytej radosti, a naopak, Ivan dokáže zachytiť aj ten nenápadný smútok, ktorý mám pri každej radosti, akokoľvek veľkej.
Šansón je citlivá, osobná záležitosť. Dokázala by si spolupracovať s niekým, koho nepoznáš a ľudsky si s ním nerozumieš?
Vždy, keď som v štúdiu nahrávala piesne, vyrušovala ma prítomnosť cudzieho človeka – napríklad hudobného režiséra alebo zvukára. Dostávala som kŕče, ľahko som sa rozladila a nadobúdala pocit, že to nezvládnem. S nepríjemným človekom, nech by napísal akokoľvek vynikajúcu pesničku, by som nemohla spolupracovať.
Vystupovať pred cudzími divákmi je pre teba jednoduchšie?
Je to trochu iný pocit. Samozrejme, je ťažké sústrediť sa, keď viem, že v hladisku sedí človek, ktorý mi nebude veľmi žičiť. Viem, že na neho nemôžem myslieť a musím vnímať tých ostatných, ktorým sa chcem úplne odovzdať. Každý ich ohlas je pre mňa niečím zázračným. Naposledy v bratislavskom A.ha divadle som hneď po prvých tónoch cítila, že ľudia to, čo spievam, okamžite prijali. Ich záverečný potlesk ma v tom len utvrdil. Boli to pre mňa krásne chvíle.
Hovoríme o koncerte v A.ha divadle, ktorý bol venovaný Františkovi Tugendliebovi, tvojmu hlasovému pedagógovi. Aj k nemu máš veľmi blízky vzťah…
Prvýkrát som k nemu prišla na hodiny spevu, keď som mala 19 rokov. Na rôznych festivaloch sme si k sebe veľmi rýchlo našli cestu. Hodiny sme sa rozprávali o psychotronikoch, filozofických otázkach, speve a živote vôbec. Kým žil a učil v Bratislave, veľmi často sme sa navštevovali.
Je škoda, že asi málokto vie, že František Tugendlieb učil spievať aj Hanu Hegerovú, Petra Lipu, Beatu Dubasovú, Petra Breinera, Petra Slivku.
František sa vrátil na Moravu a 5 rokov sme sa nevideli. Keď som ho po takom dlhom čase prišla opäť navštíviť, našla som ho v smútku a v depresii. Dovtedy som ho takého nepoznala. Povedala som si, že prišiel čas, keď môžem pre neho niečo urobiť. Zaumienila som si urobiť o ňom film (Všetko je v nás) a vrátiť mu tak popularitu. Mrzí ma, že len málo spevákov spomína svojho pedagóga. Akoby sa hanbili za to, že ich niekto učil spievať a že ich poznačil na celý život. Pre mňa bolo stretnutie s Františkom osudové a doteraz sme najbližšími priateľmi.
František Tugendlieb ti odovzdal osvedčenie, že aj ty môžeš jeho metódou vyučovať spev a dnes ťa speváci veľmi často vyhľadávajú. Na čom sa zakladá jeho pedagogika?
František prišiel na to, že v populárnej hudbe nemožno ženské hlasy školiť systémom klasickej opernej techniky. V opere ženy používajú falzet, v populárnej hudbe však spievajú svojím prirodzeným hlasom a falzet v nej takmer vôbec nepoužívajú. Najrozumnejšie sa mu zdalo využívať hlasivky ako sval, ktorý je možné trénovať. Keď sa to človek naučí, jeho hlasivky získajú pružnosť a v rámci svojich možností a rozsahu môže piesne lepšie interpretovať.
František nemal medzi akademikmi so svojou pedagogikou veľký úspech. Prečo?
Bol samobežec, nebol v žiadnej oficiálnej inštitúcii. V socializme ho považovali za „rýchloučiča“, šarlatána, „kterýpropadnepropadlištěmdějin“. Išiel vždy po podstate veci, nepotreboval sa vtesnať do žiadnych konvencií. Zákonite musel mať svojich prívržencov a nezmieriteľných odporcov.
Napriek tomu, že pre Františka Tugendlieba bola dôležitá podstata veci, chcela si mu dopriať popularitu. Je pre umelca popularita dôležitá?
Spevák, ktorý stojí na pódiu, býva obdarovaný potleskom. To je jeho uznanie. Keď je však niekto v pozadí, jeho odmenou a potleskom je to, ak si na neho žiaci spomenú. Myslím si, že každý potrebujeme k svojmu životu to, aby sme boli určitým spôsobom uznaní.
Ťažko sa môže cítiť uznaný umelec, o ktorom každý hovorí, že sa venuje menšinovému žánru.
Som nešťastná z toho, koľko je v médiách balastu. Tí ľudia, ktorí majú radi aj šansóny alebo dokumentárne filmy, sa oveľa ťažšie dostávajú k svojej duševnej potrave. Koncert v A.ha divadle bol pre mňa dôkazom, že to, čo robím, má zmysel. Viacero ľudí mi so slzami v očiach prišlo povedať, že sú šťastní, že som im oblažila dušu. Preto ma bolí, že ostávam v tieni. V súkromí s priateľmi si často kvôli tomu aj poplačem. Stále častejšie sa však s takýmito vlnami nešťastia u mňa striedajú aj chvíle absolútnej harmónie, keď cítim, že je to takto v poriadku.
Čo treba na to, aby sa šansón dostával častejšie na pódiá?
Spevák šansónov potrebuje manažéra, ale aj silu šíriť osvetu, že ponúkať ľuďom práve tento žáner má stále zmysel. Treba o tom presviedčať ľudí, ktorí pracujú v médiách. Často mi hovoria, že šansón ľudí nezaujíma, že nie je komerčný. To ma veľmi uráža. Akým právom si to dovolia povedať? Nikto predsa nemá ľudí zmapovaných tak, aby mohol s istotou tvrdiť, čo potrebujú. Som presvedčená o tom, že Hana Hegerová by vypredala aj Pasienky. Nikto si jej to však netrúfne ponúknuť. Každý sa oháňa označením menšinový žáner – akoby nechcel vidieť, že ľudia potrebujú čo najviac toho pekného a pozitívneho. Sú pripravení prijímať žánre, ktoré sú dnes menšinové, dokonca ich potrebujú. Osvetu potrebujú tí, ktorí sú prostredníkmi medzi nimi a umelcami.
Povedala si však, že práve prežívaš harmonické obdobie. Znamená to, že veríš, že sa to raz zmení?
Práve čítam veľmi peknú knihu od ErichaFroma „Mít či být“. Verím, že nastane obdobie, keď sa človek bude musieť vo svojom vnútri radikálne zmeniť. Už teraz vidím, že kdesi rastie mladučká generácia, ktorá bude vedieť zmeniť hodnotový rebríček. A to mi dodáva silu. Ešte stále v tejto mizérii a konzumnej spoločnosti je dosť veľa ľudí, ktorí sa opierajú o slovíčko byť, a nie vlastniť. Aj ja sa pomaly zmierujem s tým, že nechcem vlastniť. Nechcem podliezať svoje morálne normy, nepotrebujem sa za každú cenu zviditeľňovať. Je pre mňa príjemnejšie byť skromne v tieni, s vlastnou hrdosťou a vlastnými zásadami.