SME - Janis Joplin z Bratislavy (2003)
„Mama ma mala v sedemnástich. Keď som sa narodila, otec bol zavretý, lebo v opitosti dobodal jedného muža nožom, tri mesiace som nemala meno,“ zhruba takto sa začína váš film. Ďalej rozpráva o tom, ako raz otec mamu zbil, že omdlela a vy, tuším štvorročná, ste si mysleli, že je mŕtva. Mama spomína, ako ho zvesila, keď sa pokúsil doma o samovraždu (a vy ste pri tom boli) a vlastne si to vyčíta. Teraz by ho vraj už len prekročila. Babka zase vraví o tom, ako chodil domov pomočený, špinavý od zvratkov a výkalov a všetky sa zhodnete, ako veľmi ste sa ho báli. Toto sú veci, ktoré sa zvyknú držať skôr pod pokrievkou. Prečo ste ich zverejnili?
Nosila som v sebe pocit nenávisti voči otcovi za všetko, čo nám urobil. Keď som dospela, prišla som na to, že taký pocit v sebe nosiť nechcem. Tiež som chcela viac spoznať seba a objektivizovať si pocit z rodiny, ktorý som v sebe nosila tiež. No a išlo mi aj o to, aby ľudia pochopili, že ak prežijú v detstve čosi zlé, ešte to nie je dôvod, aby aj oni boli zlí a tiež si zbabrali život.
Nebol problém presvedčiť rodinu, aby sa takto odhalila pred kamerou?
Jednoduchí ľudia sú oveľa úprimnejší ako intelektuáli. Nedávajú až taký pozor, čo povedia, lebo sa neboja, že by utrpela ich dôstojnosť. Naši mi povedali, ak to pomôže tebe a iným, chceme do toho ísť.
Otec film videl?
Áno. Dodnes však ľutujem, že som ho nepozvala na slávnostnú premiéru. Asi som sa zaňho predsa len hanbila, alebo sa aj bála, že by to nezvládol, prišiel by opitý. V skutočnosti som to vtedy nezvládla ja. Film však videl a povedal mi, že so všetkým súhlasí, len s jedným sa nevie vyrovnať, že som tam povedala, ako sa ho bojím. Nezaujímalo ho okolie, ale to ľudské, vzťah medzi nami.
V snímke hovoríte nielen o strachu, ale i nenávisti, pri niektorých spomienkach plačete. Napriek tomu ste k otcovi až prekvapujúco nežná, občas ho pohladkáte, striháte mu vlasy. Kedy ste začali byť schopná chápať, že otec nie je len surovec a pijan, ale tiež ľudská bytosť vo veľkých ťažkostiach?
Pri nakrúcaní som zrazu nad ním mala moc, keď som mala za chrbtom štáb, prestala som sa ho báť. Dívala som sa, ako si nevie v aute zapnúť pásy, ako mu pri niektorých spomienkach tečú slzy a prestal mi pripadať taký hrozivý. Cítila som len, že to je totálny úbožiak, človek úplne na dne a zrazu som mala chuť matersky si ho pritúliť, pohojdať v náručí. Vtedy som si začala uvedomovať, že najväčším utrpením prechádza on sám. Čo žije, to je peklo na zemi. Scéna, kde mu strihám vlasy, pôvodne vôbec nebola v scenári. Vznikla absolútne spontánne. Povedala som mu, ohoľ sa, aby si vyzeral ako človek a on súhlasil. Vtedy sme sa akoby vzájomne pocítili. Krv sa nedá podviesť, rodič je rodič, nech je hocaký, je to na mimorozumovej úrovni.
Zmenil sa po nakrúcaní váš vzťah?
Bála som sa ho naďalej. To je ako Pavlovov reflex. Keď sa zjavil otec, okamžite nastúpil strach a chvíľu trvalo, kým som stuhnutie prekonala. Ale chodila som za ním, občas som mu priniesla balík šatstva, dala mu peniaze. Aj alkohol, lebo som videla, že v reálnom svete už nemieni existovať. A bolo aj zbytočné, aby sa o to snažil. V svete ilúzií bol šťastnejší.
Čo je s ním dnes?
Skončil tak, ako žil. Zomrel tesne pred Vianocami. Napil sa Okeny, zatriaslo ho a padol. Vždy mi tvrdil, že za života jej vypil asi tisíc litrov, okrem iných ‚driákov‘. Nemal nikoho, kto by ho pochoval, mama sa s ním rozviedla, keď som mala deväť. Veď aj na obrade napokon bolo iba sedem ľudí. Mama tam, prirodzene, nechýbala. Silnejšiu ženu, ako je ona, nepoznám. A hoci vo filme tvrdila, že keby ho videla ležať na chodníku, prekročila by ho, v hodine jeho smrti ho odprevadila do večnosti. Nie je to krása? Tomu hovorím odpustenie. My s mužom sme vtedy boli absolútne bez peňazí. Pamätám si, že sme ako na spasenie čakali na nejaký honorár z telky. Napriek tomu manžel súhlasil, jasné, že pohreb zariadime my. Lenže, zrazu prišli problémy, napríklad, že človek musí byť do truhly slušne oblečený. Otec však nič nemal. Vtedy som spravila, čo som považovala za najsprávnejšie. Zobrala som mnou vyžehlenú plachtu a do nej som ho nechala zabaliť.
Hoci na otcovi vo filme vidno, že alkohol už spravil svoje, predsa len celkom nevygumoval jeho osobnosť. Má zaujímavé postrehy, inteligentné oči, vidno, že si uvedomuje svoju biedu. Čo myslíte, prečo vlastne takto dopadol?
Ako sledujem život, stále sa mi potvrdzuje, ako veľa sa odvíja z detstva. Preto som do filmu dala aj obe babky, aby sa ukázala genéza. V jeho mame bolo čosi nenormálneho, krivého, čo ho muselo vyprofilovať ako krivého človeka. Aj keď ja si myslím, že on v skutočnosti nebol krivý, iba nezvládol svoj osud. Bol slaboch, nemal pevnú vôľu biť sa s problémami. Mal však v sebe aj hĺbky. Vedel dobre odhadnúť ľudí, bol dobrým psychológom, len akosi seba nevidel v tom dave. Vo filme mi kládol otázky na duchovnú sféru. Keď zomrel a išla som odpečatiť jeho byt a prevziať, čo tam zostalo, našla som kopec kníh na túto tému. Myslím si, že bol inteligentný a talentovaný, ale absolútne udupaný. Bol zo siedmich detí a tri dopadli rovnako. Jedna sestra skončila ako alkoholička, ktorú nakoniec zrazilo auto, brat bol tiež zavretý a otec sedem ráz trestaný. Jednoducho, niečo muselo byť aj v rodine, nejaký nešťastný genetický kód, bohvie.
Vo filme sa zamýšľate nad tým, že hoci ste s ním nežili od deviatich rokov, spoznávate v ňom aj seba. Vidíte jeho gestá, pohyby, zvyky. Jednoducho, gény fungujú, a preto sa aj bojíte temného v jeho duši. Čo ste po ňom nakoniec podedili?
Sklon byť trocha bohémom. Ako tínedžerka som sa chcela podobať na Janis Joplin, chcela si všetko vyskúšať, aby som zlo mohla pochopiť a spracovať. Boli to pokusy na sebe samej, našťastie neskĺzli do ničoho zlého. Možno aj preto, že na druhej strane som absolútny puntičkár, precízna, poriadkumilovná, zásadová. A mám fantastického manžela, ktorý ma absolútne pozdvihol.
Posledný dokumentárny film ste nakrútili v roku 2000. Už sa chcete venovať iba hudbe?
Stále som aj filmárka. Mám aj tému, ktorú by som v dohľadnom čase chcela začať nakrúcať. Čo ma od toho najviac delí je, že nevlastním kameru. Aby som mohla kedykoľvek nakrúcať to, čo chcem a nebola odkázaná na inštitúciu, ktorá mi povie, že sa nedá vycestovať sto kilometrov za Bratislavu, môžem točiť iba tri dni a podobne. Z toho predsa nemôže vzniknúť spontánne dielo, iba výsek reality. Preto som si pred časom povedala, že sa už nechcem biť za elementárne veci a načas som prestala spolupracovať s televíziou. Učila som spev, venovala sa svojim dvom synom a pripravovala cédečko. Čo nebolo jednoduché, veď koľko len trvalo, kým som si našla autorské zázemie, ktoré by mi absolútne vyhovovalo.
Jeden z vašich filmov je o hlasovom pedagógovi Františkovi Tugendliebovi. Vo filme o ňom nadšene hovoria jeho žiaci – Peter Lipa, Peter Breiner, Miro Žbirka, Dara Rolins, Hana Hegerová a ďalší. Bol aj vaším učiteľom a vy dnes sama učíte jeho metódou spievať mnohých našich spevákov a hercov. Neprekáža vám, že si vlastne vychovávate konkurenciu?
Naopak, veľmi ma to baví. Hoci sa dnes hudba javí najmä ako výhodný biznis, stále je veľa ľudí, čo ňou chcú niečo povedať. A podľa mňa je dôležité, aby ich bolo čo najviac. Aby vznikla zdravá konkurencia, ktorá nemá prečo bolieť. Navyše, keď sa človek nemôže realizovať, zatrpkne. Takže, keď pomáham ľuďom, aby sa mohli realizovať, podľa mňa ich pomáham aj ozdravovať.
Vlani ste sama prežívali ťažké obdobie, keď sa zo dňa na deň vynorilo podozrenie, že máte rakovinu.
Stalo sa to deň pred mojimi narodeninami. Práve som mala začať nahrávať cédečko. Zrazu sa mi z ničoho nič vytlačilo oko z jamky. Za ľavým okom naň niečo tlačilo obrovským tlakom, viečko sa naplo a oko úplne uzavrelo, aby ho udržalo. Musela som okamžite do nemocnice. Vyšetrenia ukázali za okom nejasný útvar. Mne síce lekári nič presnejšie nepovedali, ale do papierov napísali, že je podozrenie na zhubný nádor, alebo dokonca jeho metastázu. Keď si to prečítala moja sestra, ktorá robí na onkológii, strašne sa vydesila a okamžite mi u nich vybavila vyšetrenie očí. Musela som naň však pár dní čakať, a tak som zavolala Františkovi Tugendliebovi, ktorý je aj liečiteľ, či by ma zatiaľ neliečil. Viem, že čo teraz poviem, budú mnohí spochybňovať, ale bolo to tak. Štyri dni ma liečil na diaľku. Mám zápisky, čo som cítila, aké nepríjemné reakcie sa vždy po liečení dostavili. V oku som cítila bolestivé pnutie, vôbec to teda nebola sranda. No potom som išla na onkológiu na sonograf a lekárka vraví, že tam vôbec nič nevidí. Pre istotu ma poslali ešte na magnetickú rezonanciu, ale tá to iba potvrdila. Keď som s výsledkami vyšetrenia prišla do Ružinova, kde som ležala predtým, lekári nechceli veriť a sami mi znova spravili CT. Aj primár sa na to prišiel pozerať. Potom vyšla očná a vraví – je to absolútne čisté. Pri vás museli stáť všetci svätí. Vravím jej, ja viem.
Ste veriaci človek. Povedali ste mi, že k viere ste dospeli sama. Aj vďaka nej ste vraj boli počas choroby veľmi pokojná. Naozaj pôsobíte vyrovnane. Znamená to, že trauma z detstva je už preč?
Určite nie, s ňou budem žiť navždy. Myslím si, že nie je možné celkom sa zbaviť takýchto zážitkov. Dôležité však je, snažiť sa pochopiť, prečo sa to stalo, aj všetkých ľudí, ktorí boli naokolo. Nonajmä, človek musí kráčať ďalej a utvárať si život podľa vlastných predstáv.