Šansón – to nie je iba vráska na čele

Nie každý vydrží poctivo cvičiť, tvrdí hlasová pedagogička, dokumentaristka a speváčka Alena Čermáková. 

Albumom Šansóny a iné piesne ste sa nedávno predstavili ako speváčka, venujete sa aj hlasovej pedagogike, no vaším pôvodným zameraním je dokumentárny film.
Áno, vyštudovala som réžiu dokumentárneho filmu, v roku 1994 som absolvovala filmom Vyvliekanie z vlastnej kože. Nešlo o fikciu, boli v ňom autentické osoby a situácie – otec, mama, moje dve babky a ja. Snažila som sa týmto dokumentom pochopiť otca, konanie mamy a pozrieť sa do vnútra samej seba. A z toho celého som vyvodila resumé: Človek nemôže zodpovedať za život druhého. Môže sa mu snažiť pomôcť, ale iba ak chce ten druhý. Ak nechce, zostáva mu iba plač. A tak sa končí aj film…Veľký význam pre mňa má aj film Všetko je v nás (František Tugendlieb) z roku 1999 o mojom profesorovi spevu. Okrem toho som nakrútila ešte zopár ďalších dokumentov v rámci cyklu Človek uprostred, napríklad o Rudovi Gerim, o skladateľovi Víťovi Kubičkovi.

V oblasti filmu preferujete dokument, v hudbe inklinujete k šansónu. Aj v pesničkách vám teda ide v prvom rade o vyjadrenie autenticity?
Autenticita je aj v tom, keď sa dvaja rozprávajú, jeden je v úlohe rozprávajúceho a druhý počúva. Dnes je veľmi málo ľudí schopných počúvať. Myslím si, že ja viem počúvať, ale aj vcítiť sa do situácie iného človeka, jeho príbeh sa stáva mojím príbehom a takým spôsobom môžem interpretovať piesne. Spievala som omnoho skôr, ako som začala spievať šansóny a študovať réžiu. Keď som mala 19 rokov, spolupracovala som s Rudom Gerim, Františkom Strempekom, Danielom Hevierom, Danielom Mikletičom a rôznymi ďalšími textármi, v Slovenskom rozhlase existuje z tohto obdobia zopár nahrávok. Neskôr som sa vďaka môjmu manželovi Ivanovi, ktorý skomponoval a zaranžoval všetky piesne na albume Šansóny a iné piesne, dostala k textom Stana Bellana, ktoré ma chytili. Začala som ich interpretovať tak, ako som to cítila – a zrazu to začalo okolie nazývať šansónom. Ocitla som sa tam úplne náhodou. Uvedomujem si však, že šansón nie je iba vráska na čele, nie je to iba dráma a tragédia. Ak si ľudia pod šansónom predstavujú iba to, chcem ich vyviesť z omylu!

Šansóny a iné piesne krstil František Tugendlieb s Hanou Hegerovou dychom z vaječného likéru. Malo to nejaký špeciálny dôvod?
Na albume je pesnička Unavená, v ktorej sa spieva „do kávy deci likéru, nech to má grády“. Vydavateľ preto navrhol krstiť vaječným likérom. Mne sa to zdalo dosť erotické, keď sa cédečko poleje žltým likérom, ktovie, aké asociácie ľuďom v hlavách nabehnú… Oni sa však výborne vynašli. Podľa vzoru pani Hegerovej, ktorá v marci krstila Františkovi Tugendliebovi jeho knižku Hlasová výchova popových spevákov dychom z becherovky, pokrstili moje cédečko dychom z vaječného likéru. Napokon, keď koncert odvysielalo Rock FM rádio, poslucháči mohli mať tiež zaujímavé asociácie pri mužsko-ženskom dýchaní na cédečko.

Čo vám František Tugendlieb ako človek dal?
Jednak to, že som po ňom prevzala štafetu. Nikdy mi ani na um neprišlo, že budem učiť spevákov a hercov spievať a venujem sa tomu už 12 rokov. Ľudsky mi dal strašne veľa. Snažím sa napĺňať jeho filozofiu umenia žiť. Je to veľmi renesančný človek, obsiahol štyri oblasti – liečiteľstvo, aj keď dnes už nelieči, hlasovú pedagogiku, filozofiu a hudbu. Je považovaný za zakladateľa free džezu v Československu, spolupracoval s Petrom Lipom na prvých a druhých Bratislavských jazzových dňoch, bol sólistom opery v Banskej Bystrici, no hrával aj v „pajzloch“ v Nemecku a všelikde. Nemá v sebe nijakú pózu. Náš vzťah môžem označiť za osudové priateľstvo.

Prezraďte, kto sa chodí učiť spievať k vám?
Istý čas to bola herečka Gabika Škrabáková, Miro Noga, Vratko z Iné kafe, spevák z Polemicu, Ďuďo z Hexu, Paťa Jariabková, Biba Ondrejková, Andrea Karnasová, Janka Daňová, Katka Hasprová, Ivana Kuxová, ale aj Zora Kolínska. Každý chvíľku, keď si mysleli, že to v tom čase potrebujú. Nie každý vydrží poctivo cvičiť. Je to taká istá práca ako všetko ostatné.

Texty na vašom debute Šansóny a iné piesne pochádzajú prevažne od mužských autorov, okrem Stanislava Bellana ich niekoľko napísal aj Peter Uličný. Muži sa však na svet pozerajú z trocha iného pohľadu ako ženy.
Podľa mňa za všetko hovorí text piesne Láska v pokročilom veku. Napísal ho muž, ale nádherne sa dokázal vcítiť do pocitov ženy, ktorej pribúdajú vrásky, pochovala lásku, zrejme už prešla nejakým silným vzťahom a zostala sama. A zjaví sa muž, podľa ktorého je stále krásna a úžasná… Keď muži píšu pre ženu, musia sa vedieť vcítiť. Dobre sa mi s nimi robí. Veľmi rada však mám aj typicky ženské texty Scarlett Čanakyovej.

A vlastné texty?
Stále s tým koketujem, ale neodvážila by som sa písať. Vliezať niekomu do remesla znamená vyliezť s niečím na úrovni. Myslím, že sa budem radšej pohybovať v teritóriu speváčky.

Hane Hegerovej sa podarilo dobyť mekku francúzskeho šansónu, parížsku Olympiu. Máte aj vy sen tohto formátu?
Som dosť realistická. Budem rada, keď si krok po kroku budem osvojovať nejaký priestor. Nebudem si tieto situácie maľovať, radšej si ich prežijem.