Ďakuje Bohu, že jej dal možnosť žiť, stať sa matkou a spievať, Nový deň 2003

Dlhý čas si Slovensko muselo počkať na šansoniérku, ktorá by dokázala zastať miesto Hany Hegerovej. Až v minulom roku sa – možno s prehnanou skromnosťou – rozhodla vstúpiť „s kožou na trh“ Alena Čermáková (39) a svoju tvorbu na nosiči Šansóny a iné piesne ponúkla verejnosti. Mladá, drobná žena s množstvom energie, ale aj pokory, zakúsila už mnoho negatívnych skúseností a napriek všetkému žije naplno. Ukončila VŠMU – Filmová a televízna dokumentárna tvorba, nakrútila celovečerné snímky: autobiografický dokument Vyvliekanie z vlastnej kože a autorský film o Františkovi Tugendliebovi Všetko je v nás.

Ukončili ste ekonomickú školu, následne ste začali pracovať pre STV. Absolvovali ste VŠMU – filmovú a televíznu dokumentárnu tvorbu. Nie je to zvláštny štart speváckej kariéry? Debutový album Šansóny a iné piesne ste vydali až vlani…
Po skončení základnej školy som nastúpila na gymnázium a mala som sa stať učiteľkou v materskej škole. Problém bol v tom, že ak ste si nespravili ešte navyše pedagogické minimum, nemali ste šancu učiť. A tak som zakotvila na ekonomickej nadstavbe – ale dodnes neviem, čo to vlastne ekonomika je. Na hodinách som argumentovala tým, že som sa učila, ale moja hlava to neprijala. Profesorovi hospodárskej ekonomiky som musela sľúbiť, že sa v živote nebudem venovať ekonómii… Celý čas som fungovala v rôznych kapelách. Už v devätnástich som naspievala pre rádio prvú pieseň. Neskôr som pripravovala projekt s D. Hevierom a F. Strempekom. Išlo o príbehové piesne. Po trojročných útrapách projekt krachol. Bolo mi to do takej miery ľúto, že som tri roky nebola schopná tie skladby ani počúvať. V tom čase som sa už poznala s mojím manželom. Rozhodol sa, že mi bude písať pesničky. Trvalo to skoro sedem rokov. Čiže na nosič som si počkala dvanásť rokov. Asi od roku 1988 som pracovala v STV. Bola som sekretárkou, neskôr redaktorkou literárno-dramatickej redakcie … a tam do mňa „rýpali“, nech sa prihlásim na „výšku“… Mala som tisíc dôvodov na to, aby som na štúdium nenastúpila. Pochádzam z piatich detí, podmienky doma neboli najlepšie, čiže už niekde na začiatku som túto myšlienku pochovala. Jeden z kolegov sa však rozhodol, že mi prinesie prihlášku. Nenamietala som. Vybral mi knihovedu, ale o týždeň prišiel opäť a vyhlásil, že vhodnejšia by pre mňa bola réžia dokumentárneho filmu. Vtedy som dostala aj ponuku ísť na tri mesiace so skupinou Zajace do Nemecka. Zobrala som si pôžičku, kúpila si topánky, oblečenie a vychystala som sa do Nemecka. Tam ale nejaká speváčka prišla o kšeft a majiteľ podniku, kde som mala spievať, ju angažoval. A mňa pekne šikoval nazad. V konečnom dôsledku to bolo veľmi dobré, pretože som mala čas pripraviť sa na prijímačky. Pôvodne som si naivne predstavovala, že si na tri dni z Nemecka na skúšky odskočím… Navyše, keď som sa vrátila, práve mi pridelili byt. Počas štúdia som stále účinkovala v kapelách, abysolvovala som mnoho vystúpení… Po ukončení školy som prestala, narodil sa mi syn. Spolupodieľala som sa na tvorbe niektorých filmov, najmä ako hlasový pedagóg. Naspievala som niektoré zvučky, pesničky. Doma sme s manželom pripravovali vlastné skladby. S muzikou som bola spätá od malička. Keď som ako päťročná vyhlásila, že chcem byť speváčkou, bola to pravda. Od prvej triedy som stále spievala a ničomu som sa nechcela tak bytostne venovať ako spevu. Musela som si asi počkať na žáner, ktorý je pre mňa najbližší. Nikdy som netušila, že to, čo budem spievať, budú šansóny.

Medzitým ste sa stali aj žiačkou Františka Tugendlieba…
Bolo to za tvrdého socializmu. Keďže som neuveriteľne plachá, nedokázala som sa vybrať za ním sama. Priateľ teda šiel so mnou. Zobral gitaru, zaspievala som mu zopár piesní a on sa spýtal, kedy chcem začať k nemu chodiť. Pamätám si ako dnes, že navrhol termím utorok o piatej. Neskôr som sa ho pýtala, či by som nemohla jeho školou aj ja učiť. Vystavil mi akreditačný list, a tak už trinásty rok vyučujem spev jeho metódou. Náš vzťah prerástol do osudového priateľstva. Natočila som o ňom film Všetko je v nás. Tugendlieb je pre mňa veľmi dôležitý človek v živote.

Tesne pred nahrávaním nosiča ste na vlastnej koži spoznali F. Tugendlieba nielen ako hudobného pedagóga…
Koncom roku 2001 ma oslovili z vydavateľstva Millénium Records, že by chceli vydať môj nosič. Ale v deň svojich narodenín som sa dostala do nemocnice. Dostala som silné tlaky do hlavy a za okom sa mi vytvoril nejaký hematóm, alebo niečo podobné. Lekári to diagnostikovali ako nádor. Lekári sa rozhodli pre operáciu, čo bolo veľmi nebezpečné, pretože ten predmet sa nachádzal priamo za okom v očnej jamke. Oznámili, že mám nádor a po dvoch týždňoch ma pustili domov s tým, že počkajú ako sa veci vyvŕbia. Prognóza hovorila o metastázach. Už z nemocnice som sa skontaktovala s Františkom, ale až keď som prišla domov, spýtala som sa, či by mi nechcel pomôcť. Reagoval, že sám nemal odvahu mi to navrhnúť. Viedla som si zápisky… Z nemocnice som odchádzala s tým, že sonograf zaznamenal predmet veľkosti 2,7×1,3×1,3… Po piatich dňoch Tugendliebovho liečenia mi na očnej onkológii nenašli nič. Lekárka bola prekvapená, že tam nič nie je a poslala ma na magnetickú rezonanciu. Výsledok bol výborný. Lekári tomu neverili a cétečko zopakovali. Jednoducho bola to rarita, s akou sa nestretli. Doktorka ma upozornila, že predpísané lieky musím dlhodobo užívať, aby sa nedostavila recidíva. S tým, že som lieky postupne úplne vysadila, som sa priznala až po krste. Stala sa úžasná vec.

Ako ste prijali fakt, že ste nevyliečiteľne chorá?
S prekvapením musím povedať, že som vôbec nenariekala, nenadávala, nebola som zúrivá, nepýtala som sa: prečo sa to stalo práve mne… Chvíľu som pociťovala paniku, no potom absolútny pokoj. Nech to vyznie akokoľvek čudne, zjavila sa mi predstava Boha, ktorý ma úplne upokojil. Zobral ma do náručia a akoby ma vyniesol. Nebola som zdrogovaná, opitá, lebo niečo podobné. Stalo sa to za normálneho stavu.

A návrat do bežného života?
Veľmi ťažký. Nedokázala som spievať vysoké tóny… Najprv som začala učiť. Rozmýšľala som nad cédečkom. Začalo sa nahrávať v apríli a dovtedy som sa dala tak do poriadku, že som v marci už spievala v Prahe. Na nahrávanie som bola tak pripravená, ako niekoľko rokov predtým nie.

Dali ste si po týchto skúsenostiach novú štartovú čiaru?
Nie. Pokračovala som ďalej, ako som najlepšie vedela. Myslím si, že som dosť pokorná. Nezačínala som odznova, ale ďakovala som Bohu, že mi dal možnosť. Asi ma to posunulo vnútorne ďalej, dostala som sa hlbšie sama do seba. V zásade si myslím, že som sa nezmenila. „Zviera“ si každý človek v sebe nosí a záleží len od okolností, kedy začne vystrkovať rožky a človek sa stáva horším, akoby chcel. Ale aj to je v podstate normálne, pretože sme iba obyčajní ľudia. Chcem zdôrazdniť, že František nie je Boh, ale prosil ho, rovnako ako ja, o pomoc. Keď sme sa stretli, duplikoval mi, že to nie je jeho zásluha.

Prespievali ste sa cez rôzne hudobné žánre. Našli ste si svoj priestor? Alebo ste si len uvedomili, že tento žáner na slovenskej hudobnej scéne absentuje?
Keď sme skladby začali pripravovať, nachádzala som si prístup k textom a hudbe… Pochopila som, že všetko, čo sa mi v živote prihodilo, sprevádzali veľmi silné, súčasne negatívne i pozitívne emócie. Uvedomila som si, že ma nič v živote nenadchýnalo viac ako osudy ľudí. Dokážem hodiny pozorovať a počúvať druhého človeka. Myslím si, že je dôležitá vnútorná citlivosť, empatia, vedieť sa sústrediť na druhého… Na základe poznaného a prežitého sa človek ľahko priblíži k textom, aj keď ich sám nenapísal.

Čiže niekoľkoročné čakanie na vydanie nosiča je v tomto prípade skôr pozitívum.
Myslím si, že áno. Viem, že za tento nosič sa pokojne postavím aj v sedemdesiatke. Jednoducho nebudem sa zaňho hanbiť.
Spomínali ste syna, ktorý vám trochu zabrzdil „rozlet“. Nebol to trochu škrt cez rozpočet? Na nosiči je milá skladba Unavená, ktorú ste venovali práve svojim synom…
Moje deti vedia, že som pripravená pre ne urobiť čokoľvek a nesmierne ich milujem. Príchod môjho najstaršieho syna škrt cez rozpočet určite nebol. V roku 1992 som o dieťa prišla. Bola to pre mňa strašná tragédia. Rok som sa z toho spamätávala. Stále som sa cítila akýmsi spôsobom vinná… Rozum bol v poriadku, ale emócie boli strašné. Bola som nesmierne šťastná, keď Andrejko prišiel na svet. V tej chvíli som všetko presunula na vedľajšiu koľaj, muzika pre mňa skoro neexistovala… V podstate je pre mňa spev druhoradý aj teraz.
Napriek tomu spevák musí mať priamy kontakt s publikom. Čiže koncertovať…

Ako vnímate súčasnú situáciu na Slovensku?
Hlavný problém je v tom, že mám muzikantov, ktorí sú veľmi dobrí. Gabo Jonáš, Juraj Griglák a Ivan Čermák. Títo ľudia majú svoju hodnotu. Rozmýšľame nad sponzormi, aby sme mohli pokryť aspoň predstavenia v divadle A-ha, kde som dostala ponuku. Možno som trochu tvrdohlavá, keď chcem hrať práve s týmito ľuďmi, aj za cenu, že budem menej vystupovať. V Trenčíne budeme otvárať pravidelný Trenčín – Mesto módy. Chceli to s housplaybackom, ale nemôžem to urobiť, pretože moje piesne potrebujú živú hudbu. Chcem podávať výkon v najlepšej kvalite.

Vaše skladby môžeme počuť viac menej iba na vlnách Slovenského rozhlasu. Čo si myslíte o prítomnosti hudby v médiách?
Slovenský rozhlas dáva najväčší priestor domácim interpretom. Mám pocit, že postupne sa aj moja hudba dostáva do éteru. Pri súkromných rádiách je to ťažké. Ak tu človek nemá manažera, je odsúdený na čas. Musí vyčkať chvíľu, či a kedy príde zlomový moment.

S ktorou piesňou sa na nosiči najviac stotožňujete?
Chodím si, chodím je typická skladba o mne. Unavená ma vystihuje z druhej strany. Piesne, ktoré mám veľmi rada sú Láska v pokročilom veku, Kufor a Modlitba k hodinám, ktorá hovorí o všetkom.